Tým, že zameriame svoje vedomie na nejaký určitý aspekt života, uvedieme tým do činnosti tvorivú silu, bez toho, aby sme svojvoľne zapríčinili nejaký určitý výsledok.
     Tak sa stane to, čo je správne.

      Zameriame svoje vedomie so sústredenou pozornosťou na nejakú vec, udržíme ju tam a necháme prebiehať to, čo sa bude diať a vnímame to, čo sa deje.

     Keď stojím pred nejakým problémom....
      a zameriam naň svoju pozornosť, okamžite “sa deje” riešenie.

     Keď mám otázku.......
    udržujem na ňu pozornosť zameranú tak dlho, dokiaľ nepoznám odpoveď.

     Keď stojím pred nejakým rozhodnutím.........
     udržujem naň pozornosť zameranú tak dlho, dokiaľ nepoznám, aké rozhodnutie je správne.

     Keď stojím pred nejakou úlohou........
     Udržujem naň pozornosť zameranú tak dlho, dokiaľ neuvidím jeho riešenie.

     Môžem tak pozorovať bolesť, nedostatok, vzťah, situáciu, úlohu, budúcnosť, budúci krok, skúšku, svoje telo alebo SAMÉHO SEBA.

     Zameriam pozornosť na nejakú určitú vec a udržujem ju tam v neotrasiteľnej istote, že odpoveď na všetky otázky a riešenia všetkých úloh a problémov už existujú, lebo to je vždy druhá strana mince.

     Neexistuje otázka bez príslušnej odpovede. Každý problém v sebe už obsahuje správne riešenie.

     Svojim sústredeným vedomím uvádzam do činnosti tvorivú prasilu a nechávam odpoveď alebo riešenie, aby prišli samé. To nie je žiadne konanie a je to úplne bez námahy.

     Neexistuje nič, čo by bolo mimo Jediného. Všetko čo je, je to, čo je. Kto nespozná toto Jedno všade a vo všetkom, nepozná ho nikde. Ono Jedno je nedosiahnuteľné, pretože nie je žiadne “vonku ani vnútri”. Preto nemôže nikto dospieť k jednote, pretože to, čo je, nemôže byť dosiahnuté. Nikto nemôže von - kam aj? - a nikto nemôže do vnútra - pokiaľ tiež?

     To platí aj pre najvyššie vedomie. Odkiaľ kam by ste chceli vstúpiť? A ako by ste chceli von? Najvyššie vedomie je prítomné v každom, je to váš okamžitý stav.
      Akékoľvek snaženie však vytvára “ilúziu, že niečo je tu a niečo tam,” rovnako tak ako ilúziu pohybu vpred. Akékoľvek snaženie vedie zdanlivo preč od toho, čo je TERAZ. Osvietenie je len prežitie poznatku, že som nikdy preč nebol. V skutočnosti je vedomie dokonalé a vo svojej dokonalosti obsahuje všetko, čo je.

      To, že niečo hľadáte, ukazuje, že ste to už našli, inak by ste nemohli hľadať. Oko, ktoré chce vidieť samo seba, nevidí nič.
      Vy to stále ešte nevidíte? To ste teda pozorovali veľmi slabo!

      Akonáhle sa s niečím identifikujete, oddeľujete sa od všetkého ostatného. Až potom neidentifikovaní ste ozaj otvorení a medzi vás a to, čo je nepoznané, nemôže vstúpiť žiadna skúsenosť. Len tak môžete byť zajedno s tým, čo je večné a neohraničené.
      Akonáhle sa pokúsite z toho urobiť vedenie, je to už len informácia v pamäti a prestáva to byť. Vedenie je minulosť a tým pádom je mŕtve. Skutočnosť sa prejavuje iba v TERAZ a v ňom nemá vedenie význam. Buď o niečom premýšľame, alebo to prežijeme, tým, že do toho vstúpime.
      O niečom premýšľať znamená stratiť s tým kontakt.

      Až keď prestanete premýšľať, je možné naozajstné bytie. Naraz existuje už len vedomie, vedomie niečoho. Už nie je žiadne vedenie, žiadna minulosť a žiadny cieľ. Nie je tu nikto, kto by niečo spoznával, ani nič, čo by bolo poznané, len číre prázdne bytie. K tomu nevedie žiadna cesta, žiadna metóda.
      Buď sa spamätáte, rozpamätáte sa na SEBA SAMÉHO, alebo nie.

      Tým, že sa oslobodíte od identifikácie a poznania svojej pravej identity, zbadáte sami seba ako oslobodené alebo vykúpené. V skutočnosti sa samozrejme nič nezmenilo. Je to len hra na schovávačku, ktorú hrá ono Jediné vedomie samo so sebou a samo v sebe. V skutočnosti neexistuje nič, od čoho by ono Jedno mohlo byť oslobodené.

      Stvorenie je odraz neprejaveného Jedného vedomia v manifestácii. Nech je povedané čokoľvek, univerzálne vedomie hovorí k identifikovanému vedomiu, zodpovedá sa SAMO SEBE.

     Plynutie času vnímame ako plynutie rieky. To ukazuje, že sme mimo čas, v bezčasovosti, inak by sme nemohli plynutie vnímať, boli by sme vo vnútri neho.
     Jednoduchá pravda je, že nemôže byť oslobodené žiadne “ja”, pretože žiadne “ja” ani “ja sám” neexistuje. Akékoľvek snaženie “ja sám” oslobodiť samého seba by ilúziu len zosilnilo, lebo by predpokladalo niekoho, kto sa snaží oslobodiť.
     Tiež otázky, či je niekto nevediaci alebo osvietený, je iluzórne, pretože neexistuje žiadne “niekto”. Aj ten “niekto”, kto si myslí, že je slobodný alebo osvietený, je spútaný ilúziou svojej existencie. “Niekto” existuje práve tak málo ako zostatok sna.

      Prirodzené konanie neobsahuje žiadne osobné snaženie, proste sa deje.

      Pravda nemôže byť ani myslená ani pochopená, môže byť len v tichom vedomí vnímaná.
     To, čo práve je, je to, čo bytie práve chce.
     Strata “ilúzie ja” je nahradená ziskom úplnosti celku. Akonáhle prebieha vedomé vnímanie toho, čo je, dá sa zmysel života rozpoznať ako tanec, ktorého úmyslom je tanec sám. Bytie nechce tým tancom dosiahnuť nič iné než tancovať a samo seba v tanci spoznávať.

      “Ja” nie je ani individuálnou bytosťou, ani ničím alebo všetkým, proste neexistuje. Nie je nič, okrem čírej existencie, ktorá sa prejavením v realite sama potvrdzuje a spoznáva.

      Ilúzia neustále sa meniacej reality sa jednoducho deje, jediná pravda je však večná a nemenná. Akonáhle je toto spoznané, obráti sa bytie, ono JA SOM opäť úplne k ilúzii, aby dokončilo hru.


P.S. Zaujal, resp. upútal, Vás niečím tento článok?
       Budeme radi, ak svoj názor naň vyjadríte v  diskusnom fóre.  

      Článok je prevzatý z knihy “Duchovné zákony" od Kurta Tepperweina

< Prechádzajúca