Každý človek sa snaží nájsť ideálneho partnera, ale len máloktorí majú dojem, že sa im to podarilo.

     Ideálny partner alebo duševný partner je osoba, s ktorou je možné sa optimálne rozvíjať. Nie je to len spojenie dvoch ľudí, ale dvoch duší, so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami pre súžitie a pre lásku.

    Duševného partnera stretávam na duševnej úrovni, ďaleko od všetkých naučených postojov, rolí a očakávaní. Stáva sa tak pre mňa “bránou k vnútornému raju”, cestou k mojej vlastnej citlivosti.
    Milujem ho takého, aký je a nie takého, aký by podľa mojich predstáv mal byť.
     Cieľom duševného partnerstva je byť úplne sám sebou a pritom tomu druhému pomôcť opustiť myšlienkové a emocionálne vzorce, ktoré ho neustále znovu sťahujú späť na rovinu očakávaní a hraní rolí.
     S duševným partnerom žijem v atmosfére voľnosti a dôvery, ktorá jediná umožňuje pravú lásku.

     Ako duševní partneri zažívame lásku, ktorá nám poskytuje voľnosť a vytvára odstup, nutný pre obojstranný rozvoj. Je to cesta nájdenia vlastnej pravdy a jej nasledovania. Sloboda je možná aj bez lásky partnera, láska však bez slobody možná nie je. To znamená, že nielen tomu druhému ponecháme akúkoľvek voľnosť, ale že aj sami ostaneme voľní, bez toho, že by sme toho druhého potrebovali. Až vtedy totiž sme s ním preto, pretože chceme a nie preto, že musíme!

     Istý muž hľadal po celý život ideálnu partnerku. Zbohatol a stal sa slávnym, ale zostal sám. Keď bol starý, spýtal sa ho jeden reportér, či jeho hľadanie partnerky malo nejaký úspech, a on odpovedal:
     “Ale áno, našiel som ju. Keď som mal tridsať, stretol som ideálnu ženu. Ale malo to háčik - ona vtedy totiž tiež hľadala ideálneho muža!”

     Mnohým z nás sa stáva to isté čo tomuto mužovi.
     Hľadáme ideálneho partnera a prehliadneme pri tom, že podľa zákona rezonancie ho môžeme pritiahnuť iba vtedy, keď sa sami staneme ideálnym partnerom.
     Preto je ten partner, s ktorým práve máme vzťah, pre nás práve teraz tým ideálnym, pretože nás konfrontuje presne s tými lekciami, ktoré sa ešte musíme naučiť, aby sme skutočne boli ideálnym partnerom.

     A robíme ešte jednu chybu.
     Hľadáme lásku vonku - chceme byť milovaní. Nevedomky túžime po tom, čo sme zažívali v detstve, keď sme boli milovaní takí, akí sme boli. Všetci sa o nás starali a my sme sa cítili v bezpečí. Je pochopiteľné, že tento pocit bezpečia a lásky chceme zažívať ďalej. Lenže môžeme dostať len toľko lásky, koľko dávame. Materská láska bola akousi “zálohou”, ktorú sme dostali od života a ktorú musíme ako dospelí splatiť, lebo môžeme žať len to, čo sme zasiali.
     Láska je ako osamelá horská chata, človek v nej nájde len to, čo si do nej donesie.

     Prestaňme teda robiť tú chybu, že sa budeme zaujímať len o tú časť lásky, ktorú dostávame ale začnime sami lásku dávať.
     Naplňme sa láskou a staňme sa milujúcimi ľuďmi.


P.S. Zaujal, resp. upútal, Vás niečím tento článok?
       Budeme radi, ak svoj názor naň vyjadríte v  diskusnom fóre.  

      Článok je prevzatý z knihy “Duchovné zákony" od Kurta Tepperweina