Láska je základným zákonom sily, ktorej hovoríme Boh.
     Keď sa naučíme milovať a dokážeme to spojiť s múdrosťou, sme dokonalí.

     Dokiaľ sme na Zemi, je našou úlohou - zmyslom nášho života - naučiť sa milovať. To neznamená len lásku k partnerovi, ale lásku všeobecnú, všeobsahujúcu, ktorá nevylučuje nič a nikoho, a stáva sa tak poslom lásky božej. Milovať znamená tiež využiť všetky možností, ako byť nádejou pre svojich blížnych.

    Zamilovanosť a pravá láska sú tak rozdielne ako kvet a plod. Plod sa objaví, až keď kvet uschne a odpadne.
    Pravá láska znamená chápajúce a vedomé prijímanie nedokonalosti. Láska nie je žiadny vonkajší prejav, ale základná premena nášho bytia.
     V láske stretávame vždy práve toho partnera, ktorý je odrazom nás samých. Len takého partnera sme schopní k sebe pritiahnuť podľa zákona rezonancie.
     Často hľadáme lásku v partnerskom vzťahu len preto, že nie sme schopní milovať sami seba. Každý má vedome či nevedome o sebe vytvorený nejaký ideálny obrázok a neakceptuje ho preto, že skutočnosť je iná. Pretože zovňajšok je len odrazom jeho vnútra, odmieta aj svoj zovňajšok.
     Ale ideálny obrázok je cieľom. A ciele môžeme dosiahnuť jedine vtedy, keď sa vydáme na cestu.

     Odmietanie svojho vlastného ja takého, aké teraz je, zodpovedá nášmu pocitu, že sme mali byť iní. Ale iní budeme až vtedy, keď sa zmeníme. Túto možnosť máme v každom okamihu.
     Môžeme ju však využiť jedine, keď sa najskôr prijmeme takí, akí sme a ako takí sa budeme mať radi.

     Milovať nejakého človeka znamená dávať sa, chcieť pre toho druhého len to najlepšie a priať mu bez toho, že by sme za to niečo chceli. Láska chce dávať a napĺňa sa dávaním.

     Láska je radosť, ktorú pociťujeme v myšlienkach na milovaného človeka alebo v jeho prítomnosti. Radosť z toho, že môžeme byť v jeho blízkosti, že sa z neho môžeme tešiť alebo s ním nachádzať naplnenie v nejakej spoločnej činnosti.

     Milovať znamená otvoriť sa, vpustiť toho druhého dovnútra, nechať ho podieľať sa na mojom vnútri. Venovať mu seba samého, všetko s ním chcieť zdieľať. Milovať znamená prispievať s radosťou k blahu druhého a pre jeho osobný rozvoj a byť tu úplne pre neho.

     Často hovoríme “Milujem ťa” a pritom vlastne máme na mysli “Potrebujem ťa” alebo “Neopúšťaj ma”. To len ukazuje, že sme ešte nespoznali naozajstnú lásku.
     Predpokladom pre to je, že začneme milovať sami seba a bezvýhradne sa prijmeme takí, akí sme. Povieme “áno” nášmu bytiu takému , aké je. Potom dokážeme byť šťastní a spokojní, i keď budeme sami. Potom nás už ani nebude bolestne zasahovať kritika ostatných a budeme oslobodení od závislosti.

     Dokiaľ totiž toho druhého potrebujem, nie som skutočne slobodný.
     Keď sa oslobodíme od strachu z toho, že nás niekto opustí, sme schopní dať svojmu partnerovi väčšiu slobodu. Len vtedy potom je možná naozajstná láska, lebo lásku nie je možné uväzniť a násilím držať. Keď to skúsime, láska zahynie. To, čo ostane, bude len zvyk.


      Nejaká osoba nás priťahuje, keď sa nám podobá, keď v nej nájdeme potvrdenie svojho bytia takého, aké je. Ale aj protiklady sa priťahujú, pokiaľ sa dokážu doplniť. Potrebujeme a priťahujeme to, čo nás robí úplnými.
      Je teda možné povedať, že základná podobnosť v nejakom vzťahu tvorí jeho podstatu a navzájom doplňujúce sa rozdielnosti vytvárajú to, čím nás ten druhý fascinuje.

     Zamilovanosť pozná extrémne výkyvy nálad i žiarlivosť a nezúčastneným sa javí ako dosť egoistická, pretože trvá na opätovaní citu.
     Zamilovanosť môže byť pre milovaného veľmi stiesňujúca, náročná, ba dokonca dusiaca, lebo vyžaduje neustále dôkazy lásky. Zamilovaný chce vlastniť toho, koho miluje, mať ho len pre seba, a je na ňom závislý. Akonáhle sa ale v láske objaví závislosť v akejkoľvek forme, je vzťah narušený.

     V láske si zo srdca prajem, aby bol ten druhý šťastný a som ochotný všetko pre to urobiť. Dať mu čas, keď ho potrebuje, pozornosť, keď ju potrebuje, ba i voľnosť, keď ju potrebuje. V láske neočakávam za každú cenu opätovanie svojich citov, ale jednám z nežnej náklonnosti, z úcty a rešpektu, ba i z obdivu.
     Môžem vedľa svojho milovaného milovať ešte aj iných ľudí a pripúšťam, že on má právo na to isté. Nie som emocionálne závislý na reakciách toho druhého, lebo ho milujem nezávisle na tom, či budú moje city opätované.

    Je láska umenie?
     Väčšina ľudí si myslí, že láska je vecou náhody, niečo, čo sa stane, keď má človek proste šťastie. Ak je ale láska umenie, potom vyžaduje vedomosti o súvislostiach a tiež ochotu urobiť  to, čo je treba.

     Problém je v tom, že väčšina ľudí sa zaujíma len o tú časť lásky, ktorú dostávajú. Chcú byť predovšetkým sami milovaní a menej sa starajú o svoju vlastnú schopnosť milovať.

     Mnohí si tiež myslia, že sa nie je čo učiť, pretože láska závisí na objekte, a nie na ich schopnostiach. Stačí, keď stretnem toho pravého partnera, a láska príde sama od seba, myslia si. Zabúdajú, že milovať znamená dávať a brať - a že láska vždy začína dávaním.
     V tom spočíva jej najväčšie tajomstvo.

P.S. Zaujal, resp. upútal, Vás niečím tento článok?
       Budeme radi, ak svoj názor naň vyjadríte v  diskusnom fóre.  

      Článok je prevzatý z knihy “Duchovné zákony" od Kurta Tepperweina

Ďalšia >