Keď človek pochopí pozemský život ako hru, nemôže si už sťažovať na “problémy”.
    Tie sú totiž práve zmyslom tej hry.
     Keď môj spoluhráč v šachu urobí dobrý ťah alebo pri tenise dobre odpáli loptičku, tak si tiež nesťažujem, naopak ma to motivuje, aby som zo seba v hre vydal to najlepšie. Keby som mal neschopného spoluhráča, hra by ma čoskoro začala nudiť. Keby som stále len vyhrával a nikdy nebol k ničomu motivovaný, naše schopnosti by čoskoro zakrpateli a nakoniec vymizli úplne.

     Jedine dobrý ťah môjho spoluhráča, rovnako ako každý “problém” v živote, je výzvou, aby som i ja podal výkon.
     Každý vyriešený problém mi prináša nejaký poznatok a v hre ma posunie o políčko ďalej.

     Naozajstné sebapoznanie je možné len cez obete.
     Tým, že obetujem to, čo k tomuto pravému bytiu nepatrí sa stávam sám sebou. Až keď semiačko prestane chcieť byť to, čo je, môže sa stať tým, čím má byť, totiž rastlinou. Až keď zanikne húsenica, narodí sa motýľ.
     Hra života spočíva v neustálej transformácii, ktorá je možná len na základe prepúšťania a odovzdávania.

     Dokiaľ hrám, cítim v sebe túžbu.
     Neprestávam hľadať, a je to stále hľadanie mňa samého. Lebo hra života má len jeden zmysel: pomôcť mi objaviť tajomstvo môjho pravého bytia.
     Stačí mi len nechať sa viesť svojou vnútornou túžbou a moja duša ma povedie k vedomiu mojej vlastnej dokonalosti, späť k večnej jednote.

     Je nekonečne veľa ciest, ktoré vedú opäť k tejto jednote.
     Každá cesta nakoniec totiž k tejto jednote vedie, i keď to niekedy znamená obrovskú okľuku.
     Ja sa ale rozhodnem, ktorú cestu si zvolím, či tú najrýchlejšiu, najbezpečnejšiu alebo najpohodlnejšiu. A určím tiež, kedy po nej pôjdem a akou rýchlosťou.
     Tak si sám vytvorím svoj vlastný jedinečný osud, akýsi “oblek na mieru”, ktorý som si sám pre seba ušil. Ja som si ho ušil, ja ho musím nosiť a len ja na ňom dokážem niečo zmeniť. To však môžem zmeniť v ktoromkoľvek okamihu svojho života. Ja som stvoriteľ.
     A každý z nás je povolaný ako spolustvoriteľ, aby sa podieľal na vytváraní života, svojho osudu a všetkého bytia.

     Aj smrť je len obyčajným prechodom do inej úrovne hry.
     Je dohrané jedno kolo, takže vyhodnotím skúsenosti, ktoré som urobil a pripravím sa na ďalšie kolo hry. Takto vnímam smrť ako vrchol života a všetko, čo je menšie než tento vrchol, môžem s pokojom prijať. Zisťujem, že zisk alebo strata sú “ľahostajné” a hovorím životu bezpodmienečné “áno”.

     Zisťujem, že v hre života je treba učiniť kroky, ktoré sú stále rovnaké:

• Naplnenie okamihu
• Nazbieranie poznatkov, teda toho pravého bohatstva
• Sebarealizácia
• Pomoc ostatným ľuďom a všetkému stvoreniu
• Poznanie, že smrť je koruna života

     Tak budem v hre života stále lepším hráčom a tiež budem môcť lepšie a lepšie pomáhať ostatným, aby sa dostali rýchlejšie k cieľu.
     Hra je totiž ukončená najskôr vtedy, keď všetci spoluhráči dôjdu do cieľa.

     Nezáleží na tom, akú hru život práve hrá, vždy mi chce len dať darček, sprostredkovať poznanie, to jediné, čo si so sebou môžem skutočne vziať. Najkrajším poznatkom je, že “pri hre života sa môžem ďalej učiť a stať sa dokonalým.”

     Mohlo by ale existovať úplne iné univerzum, v ktorom by bolo všetko dokonalé už teraz. V takom svete by sa nemohla diať žiadna zmena, pretože poriadok by už bol absolútny. Bol by to statický svet, bez pohybu a bez života, svet, v ktorom by sa hra života nemohla odohrávať. Akonáhle si to raz uvedomím, poznávam tiež dokonalosť toho, čo je nedokonalé.

     Ale aj v hre života sa raz dospeje k dokonalosti, prinajmenšom k dokonalosti jednotlivca. Potom je treba kvantový skok vedomia, ktorý odkryje novú dimenziu bytia. Vlastná skutočnosť, v ktorej spoznám, že všetko až k tejto dokonalosti bolo len prípravou na vlastnú hru stvorenia. Od tohto okamihu neurčujem len svoj osud, ale osud ako celok, ako Boha.
     Keď aj posledná časť môjho ja dospeje k cieľu, je hra na konci. Začína nová hra.

     Pritom zisťujem, že v skutočnosti žiadny cieľ nie je.
     Cieľ je len zdanlivý, je to orientačný bod na obzore, ktorý dáva mojej ceste smer. V skutočnosti je sama cesta cieľom a zdanlivý cieľ je len koncom cesty, súčasne ale začiatkom cesty novej.

     Takže zistím, že je nezmyselné chcieť sa dostať čo najrýchlejšie k cieľu, a radšej si cestu vychutnám.

P.S. Zaujal, resp. upútal, Vás niečím tento článok?
       Budeme radi, ak svoj názor naň vyjadríte v  diskusnom fóre.  

      Článok je prevzatý z knihy “Duchovné zákony" od Kurta Tepperweina