Prešlo mnoho krásnych chvíľ. Čas letí ako splašený kôň, striedajú sa dni a noci, ročné obdobia a uprostred toho všetkého – človek. Uponáhľaný, trpiaci, zahľadený do zeme, do minulosti. Prítomnosť ho obteká, ako rieka obteká ploský kameň.

A život ide ďalej. Lístie padá zo stromov, je tu prvý sneh.

Človek však nevidí krásu farebných listov jesene, dokonalosť snehových vločiek, milióny hviezd na nebi. Neustále v ňom vyviera strach z dávnych prešľapov minulosti. Je zahľadený do svojej nemohúcnosti zmeniť neslávnu budúcnosť.

Ako sa vymaniť z tohto večného kolotoča?

Všetko sa zmení, verím... keď človek pocíti liečivú silu prítomného okamihu. Miinulosť, či bola nádherná alebo strastiplná, je už prežitá. Bola tu chvíľa krásna, a...už je preč.

Ponorme sa do prítomnosti. Buďme tu a teraz. Osloboďme sa od všetkého strachu a začnime žiť. Vnímať okolo seba všetky krásne veci, ktoré nám doteraz unikali. Šťastie ktoré hľadáme, je v nás.

 

< Prechádzajúca