Niekde som čítala, že: “Žiarlivosť je vraj obranná reakcia pre ohrozený vzťah, ktorý sformovala evolúcia.”
A ja zrazu spoznávam ako ma to bolí, keď si predstavím, že môj Lukáš prežíva niečo s Mirkou. Jasne vnímam a cítim, ako medzi nimi vždy preskočí iskra, keď sú spolu,. Aký sú si blízki, ako spolu prežívajú intímne chvíle a ako sa pritom smejú. V tú chvíľu sa mi silno zovrie hrudník a ja si zrazu pripadám odmietnutá a zradená. Predtým som taký silný a nepríjemný pocit nepoznala a súčasne mám na nich i zlosť, lebo šípim, ako sa mi Mirka vysmieva. Cítim sa tak podvedená. A zrazu si uvedomujem: “Veď ja žiarlim!” V tú chvíľu by som najradšej ich i seba už nikdy viac nevidela a poslala by som všetko do . . . .
Aj keď si to viac nechcem predstavovať, lebo to hrozne bolí, nevládzem to už zahnať. A vtom prišiel plač a všetko mi je to tak ľúto. Keď si cez slzy chvíľu hovorím, “Veď je to len hra.”, v ten moment som nad vecou. Ale už o ďalší okamih ma znovu prepadne strach spolu s hlbokou beznádejou a opäť to hrozne bolí, a bolí, a bolí, . . .
A ešte silnejšie sa mi zovrel hrudník a naraz prišli i pocity nenávisti k nim a zrady voči mne. V tú chvíľu by som znovu najradšej môjho Lukáša, Mirku i seba už nikdy viac nevidela a poslala všetko nadobro do . . .