Keď hovoríme “ja”, máme väčšinou na mysli svoje ego, “malé ja”, čo je ilúzia o nás samých. Mali by sme si uvedomiť, čo znamená slovíčko ja.
     Slovom ja môžem označiť iba to, čo naozaj som.
     Som číra existencia, dokonalé, večné bytie, JA SOM. Nemôžem teda už hovoriť “ja som chorý”, lebo JA SOM nemôže ochorieť.

     Toto malé slovko ja (JA SOM) sa tak stáva Najvyššou modlitbou. Zakaždým mi pripomenie, že som neoddeliteľnou súčasťou najvyššej sily univerza, onoho Jedného bytia.

     Kedykoľvek odteraz poviem ja, mám na mysli bytie v jednote, mám na mysli BOHA a bolo by rúhaním, keby som ešte raz povedal “ja som chorý”. Ako by Boh mohol byť chorý? Alebo nešťastný?
     Tým, že poznáme, čo v skutočnosti znamená ja, pozdvihneme sa do vyššieho vedomia.
     Potom nastane vo vedomí kvantový skok, postupne opustíme všetky identifikácie a precitneme k svojej pravej identite.

     V tomto čírom bytí neexistuje žiadny problém pretože tu nie je nikto, kto by túžil po niečom inom, niečo si prial alebo niečo odmietal. Je to dokonalé v súlade s tým, čo je.

     Všetko, čo je treba urobiť, sa v tomto bytí “deje” ľahko a dokonale. Nie je tu žiadne sklamanie, pretože neexistuje klam.

     Udivene zisťujeme, že sa nielen obídeme bez myslenia, ale že všetky problémy v živote vytvorilo myslenie - najskôr svojim úsudkom a potom vzdorom.

     S myslením zmizne aj ego, ktoré beztak nikdy nebolo, ale pyšne sa domnievalo, že musí všetko riadiť, bez toho že by to skutočne vedelo.
     “Neosobný život” začína, oslobodený od ega, ktoré neustále niečo posudzuje. Nikto nezasahuje, neriadi a nekontroluje, a aj tak sa všetko deje dokonale a v správny čas. “Prúd bytia” sa stáva hmatateľným.
     Nie som už taký alebo onaký, proste SOM a poznávam, že to je môj prirodzený stav. Som znovu späť v skutočnosti, konečne som prišiel domov.
     Myšlienky alebo pocity, ktoré sa ešte vynoria, sa v tomto vedomí proste rozplynú. Nie je už žiadna osobná vôľa, ktorá by mohla kolidovať s vôľou stvorenia, všetko je naraz znovu “ v súlade”. Až keď sa takto “vrátim domov”, zistím, že som vlastne nikdy neodišiel.

    Často sa nachádzame v takom vedomí jasnosti poznatkov, bez toho, aby sme si to všimli, pretože pritom nezameriavame pozornosť na nejakú prekážku.
     Takéto vedomie potrebujeme často, bez toho aby sme mali možnosť ho cielene dosiahnuť.

     Pre celý rad problémov neexistuje riešenie bez tohto vedomia, prinajmenšom ho nejde rozpoznať. V stave tohto vedomia by to ale všetko bolo úplne jednoduché.

     Byť vedomí teda nie je niečo, čo sa dá praktizovať desať minút alebo dve hodiny alebo šesť hodín denne. Ani niečo, čo sa prevádzkuje po víkendoch.
     Vedomé bytie je stav vedomia, cesta žitia, po ktorej by sme mali neustále ísť.

     Táto cesta je nielen prirodzená, je to v neposlednom rade aj cesta jediná.
     Aj v ére letov do vesmíru zostáva cesta k sebe samému tým najväčším ľudským dobrodružstvom.


P.S. Zaujal, resp. upútal, Vás niečím tento článok?
       Budeme radi, ak svoj názor naň vyjadríte v  diskusnom fóre.  

      Článok je prevzatý z knihy “Duchovné zákony" od Kurta Tepperweina

< Prechádzajúca		Ďalšia >