Kap.15, čl.2 – Čo nás chcú naučiť bolestivé skúsenosti

Pozitívne myslieť znamená vedieť, že všetky skúsenosti – hlavne tie nepríjemné a bolestné – poskytujú príležitosť na učenie. Aj keď sa z pohodlnosti a malomyseľnosti stále znovu dávame zviesť k tomu, aby sme sa vyhýbali riziku nových skúseností, život si predsa len vždy nájde cestu, ako nás konfrontovať so sebou samým a donútiť nás k tomu, aby sa naša osobnosť rozvíjala.
Kto berie vážne človeku stanovenú úlohu rozvoja osobnosti, vie, že vlastne nič negatívne neexistuje.
Z hľadiska našej pohodlnosti je negatívnych veľa skúseností, ktoré sú v konečnom dôsledku pozitívne, pretože sú úplne nevyhnutné pre náš osobný vývoj.

Rany, ktoré občas udrú, nikdy neprekračujú naše možnosti a schopnosti, ktoré v danom okamžiku máme. Osud nás teda v určitom ohľade vôbec nepreťažuje a ťažkými úlohami akoby postihnutému človeku hovoril, že je schopný ich riešiť.
Pozitívne myslenie by nás nemalo zvádzať k tomu, aby sme popierali súčasné bezprávie vo svete a veľmi rozšírenú hmotnú núdzu a zatvárali oči pred skutočnosťou. Kto myslí pozitívne, pevne a neomylne sa drží základnej pravdy: že totiž nič a nikto nemôže uškodiť jeho večnému, pravému, bytostnému Ja, ktoré zostáva nedotknuté zrodením, starnutím, chorobou a smrťou.
Denne sme všetci neustále konfrontovaní so správami o ľudskom utrpení: v rozhovoroch so susedmi, s kolegami, s priateľmi, prostredníctvom tlače, rozhlasu a televízie. Ako teda vypadá primeraná reakcia na takéto správy ? Budete reagovať správne, keď každú situáciu, pre ktorú je charakteristická negativita, vezmete ako podnet k pozitívnemu správaniu. Ak vám teda niekto rozpráva, napríklad, o svojich problémoch, mali by ste hneď myslieť na riešenie, to znamená, nesústrediť sa na problém, ale premýšľať, ako môžete pomôcť. Ak vám niekto hovorí o svojich chorobách, potom by ste mali uvažovať, čo by asi mohlo prispieť k jeho uzdraveniu.
V tejto súvislosti mi raz rozprávala istá účastníčka môjho seminára: „Viete, pán Tepperweine, moja matka je stará pani a ako mnoho starých ľudí hovorí rada a často o svojich chorobách. Keď s tým začne, nechám ju väčšinou vyrozprávať, pretože si myslí, že jej tieto rozhovory vždy trochu uľavia. Je už stará a tak či tak sa už nezmení.“
Vysvetlil som teda tejto mladej žene, prečo je jej postoj zlý, ba dokonca škodlivý pre obe strany. Predovšetkým nikto nie je tak starý, aby sa ešte nemohol zmeniť. Poznám celú kopu veľmi aktívnych a vedome žijúcich starých ľudí. Každý človek má vo všetkých okamihoch svojho života možnosť duševne sa rozvíjať, každý podľa svojich schopností. Je úplne ľahostajné, že niekomu to ide rýchlejšie, pretože je ešte mladý, a že starší človek potrebuje trochu viac času, než sa prispôsobí novým situáciám. Dôležité je len to, aby sme sa stále snažili!
Táto stará pani škodí vlastne aj sama sebe, keď dcére neustále hovorí o svojich chorobách, pretože ako je známe každé sústredenie na stav nedostatku – v tomto prípade choroby – ich upevňuje, prípadne zosilňuje. Kto myslí stále v pojmoch svojej choroby, ten tiež podľa všetkého zostane chorý. Pokiaľ teda pripustíme, aby sa človek takýmto spôsobom sústredil na svoje slabosti a chyby, preukazujeme mu zlú službu. Sedíme totiž len nečinne pri ňom a prizeráme sa, ako si takýto človek škodí, bez toho, že by sme zasiahli a pomohli.  

Svoj názor môžete vyjadriť aj v diskusnom fore